Mindfulness sa v posledných rokoch stal jedným z najčastejšie skloňovaných pojmov v oblasti psychického zdravia. Objavuje sa v médiách, vo firmách, v školách aj v zdravotníctve. S rastúcim záujmom však prirodzene prichádza aj množstvo mýtov, zjednodušení a očakávaní, ktoré často nemajú s realitou veľa spoločného.

Mnohí ľudia, ktorí sa prvýkrát stretávajú s mindfulness, prichádzajú s predstavou, že sa naučia „vyprázdniť myseľ“, že meditácia odstráni stres, alebo že pri nej majú vždy cítiť pokoj. Niektorí sa obávajú, že mindfulness je duchovná alebo náboženská prax, iní zase váhajú, lebo „nevedia sedieť v lotosovom sede“ alebo „nemajú čas“.

Tieto predstavy sú pochopiteľné – mindfulness sa často prezentuje zjednodušene, ako rýchle riešenie na stres či cestu k trvalému pokoju. V skutočnosti však nejde o zázračnú pilulku, ale o cestu – proces učenia sa prítomnosti, prijatia a vedomejšieho života.

Mindfulness nie je o dosahovaní ideálneho stavu. Je o učení sa byť prítomní – aj vtedy, keď je to nepríjemné.

Pozrime sa teda na niektoré z najčastejších mýtov o meditácii a mindfulness – a na to, čo o nich vieme z výskumu aj z praxe.

Mýtus 1: Meditácia znamená nemať myšlienky

Toto je jeden z najrozšírenejších omylov. Ľudia si často myslia, že meditácia je o „vypnutí“ mysle alebo dosiahnutí úplného ticha. V skutočnosti myseľ myslí – to je jej prirodzená funkcia.

V meditácii sa neučíme myšlienky zastaviť alebo sa ich zbaviť, ale všimnúť si, že prišli, a nechať ich odísť bez toho, aby sme sa do nich zaplietli. Keď si uvedomíme, že sa myseľ zatúlala, jednoducho sa vrátime k tomu, čo sa deje práve teraz – k dychu, telu či zvukom.

Každé takéto vrátenie pozornosti je tréningom všímavosti. Nie je to zlyhanie, keď myšlienky prídu – je to samotná prax.

Mýtus 2: Keď budem meditovať, nebudem mať stres

Mnohí očakávajú, že ak začnú meditovať, stres jednoducho zmizne. Že po pár dňoch praxe budú pokojní za každých okolností. V skutočnosti stres z nášho života nikdy úplne nezmizne – patrí k nemu rovnako ako radosť, únava či prekvapenie.

Stres je chemická reakcia mozgu a tela, ktorá sa vyvinula na to, aby nám pomáhala prežiť. Keď mozog vyhodnotí situáciu ako ohrozenie, uvoľní hormóny ako adrenalín a kortizol – telo sa pripraví na akciu, srdce sa zrýchli, dýchanie sa prehĺbi, svaly sa napnú. Tento „boj alebo útek“ mechanizmus je užitočný, keď čelíme reálnej hrozbe.

Problém nastáva, keď sa táto reakcia zapína neustále, hoci v skutočnosti nie sme v ohrození. Naša myseľ totiž často blúdi do budúcnosti („čo ak sa to pokazí?“) alebo do minulosti („prečo som to neurobil inak?“). A mozog pritom nerozlišuje medzi skutočnou situáciou a myšlienkou o nej – reaguje rovnako, akoby sa to dialo tu a teraz, a tým opakovane spúšťa tú istú chemickú stresovú reakciu.

A práve tu môže pomôcť mindfulness. Nie tým, že stres odstráni, ale tým, že preruší automatický cyklus medzi myšlienkou, emóciou a reakciou. Pomáha nám rozpoznať, že stres prichádza – ako sa prejavuje v tele, v myšlienkach, v emóciách – a reagovať vedomejšie, nie automaticky. Keď nie sme zamotaní v myšlienkach, najmä v tých negatívnych, stresová reakcia sa často ani nespustí.

Výskumy ukazujú, že pravidelná prax mindfulness znižuje reaktivitu amygdaly a posilňuje oblasti mozgu zodpovedné za reguláciu emócií. Tým sa mení náš vzťah k stresu – z automatického boja alebo úteku sa stáva vedomé reagovanie s väčším nadhľadom a pokojom.

Mýtus 3: Meditácia by mala byť vždy príjemná a upokojujúca

Mnohí si myslia, že počas meditácie by mali cítiť pokoj, ľahkosť a uvoľnenie. Keď sa namiesto toho objaví nepokoj, frustrácia alebo smútok, majú pocit, že robia niečo zle. V skutočnosti práve v týchto chvíľach meditácia plní svoj skutočný zmysel.

Mindfulness nie je technika na „vypnutie nepríjemných pocitov“. Je to spôsob, ako sa s nimi naučiť byť – bez boja a bez snahy ich hneď zmeniť. Keď si počas meditácie všimneme nepokoj, napätie alebo odpor, dostávame možnosť ich pozorovať a pochopiť, namiesto toho, aby sme ich potláčali.

Z hľadiska psychológie ide o proces zvyšovania tolerancie k nepríjemným emóciám – schopnosti zostať v kontakte s tým, čo cítime, bez úteku alebo prehnanej reakcie. Práve to vedie k väčšej odolnosti a stabilite v bežnom živote.

Výskumy ukazujú, že pravidelná prax mindfulness pomáha aktivovať mozgové oblasti spojené s emočnou reguláciou a zároveň znižuje reaktivitu tých, ktoré reagujú impulzívne na stres. Inými slovami – učíme sa zvládať nepríjemné pocity s väčším pokojom, nie preto, že zmiznú, ale preto, že sa ich už nebojíme.

Ako často pripomína Jon Kabat-Zinn, zmyslom meditácie nie je okamžite sa cítiť lepšie, ale naučiť sa cítiť inak – s väčším nadhľadom a prijatím.

Mýtus 4: Meditácia mi nejde – nie je pre mňa

Tento mýtus počuť veľmi často: „Skúšal som meditovať, ale stále som mal myšlienky. Nevedel som sa sústrediť. Nie som ten typ.“

V skutočnosti to hovorí takmer každý, kto začína – a práve to je úplne v poriadku. Máme prirodzenú tendenciu pozerať sa na veci výkonovo. Sme zvyknutí dosahovať ciele – zlepšovať sa, robiť pokroky, mať výsledky. A túto logiku si často prenášame aj do meditácie: musím byť pokojný, musím sa zlepšovať, musím mať prázdnu myseľ.
Lenže mindfulness nie je o dosahovaní – je o všimnutí si, čo práve je, bez potreby to meniť.

Meditácia je presný opak výkonu. Na chvíľu sa vzdávame snahy niečo dosiahnuť, analyzovať alebo hodnotiť. Nesnažíme sa byť „lepšou verziou seba“.Jednoducho len sme – tu a teraz, so všetkým, čo sa práve deje.

Neexistuje dobrá alebo zlá meditácia. To, že máte prúd myšlienok, cítite úzkosť alebo nepokoj, neznamená, že meditácia „nevyšla“. Práve naopak – v týchto chvíľach sa učíme vidieť, čo sa v nás deje, namiesto toho, aby nás to ovládalo.

Počas meditácie sa často objavuje aj vnútorný kritik – ten tichý hlas, ktorý hovorí: „Mal by si byť pokojnejší. Nerobíš to dobre. Ostatní to zvládajú lepšie.“ V praxi mindfulness sa učíme aj s týmto hlasom narábať s láskavosťou – všimnúť si ho, poďakovať mu za snahu „pomôcť“ a nechať ho odísť. Tým, ako sa v meditácii vzťahujeme sami k sebe, trénujeme rovnaký postoj aj v každodennom živote – menej kritiky, viac porozumenia.

Keď niekto povie „meditácia mi nejde“, často to v skutočnosti znamená: „nepáči sa mi, čo tam zažívam.“ Ale meditácia „nejde“ asi tak, ako by šlo povedať: „nejde mi dýchať.“
Dýchanie sa deje samo – a všímavosť tiež. Ide len o to, či si ju uvedomujeme, alebo nie.

Mindfulness teda nie je o tom, ako dobre meditujete, ale o tom, či si všimnete, keď sa myseľ zatúla, a jemne ju vrátite späť. Každý takýto moment je praxou všímavosti – bez ohľadu na to, ako „nepokojne“ to celé pôsobí.

Z výskumov vieme, že pravidelná prax postupne posilňuje oblasti mozgu spojené so sústredením, pamäťou a emočnou stabilitou. Nie je to talent pre pár vyvolených – je to schopnosť, ktorú máme všetci. Len ju treba trénovať – s trpezlivosťou, nie s výkonom.

Mýtus 5: Musím meditovať v špeciálnej polohe alebo podmienkach

V tradičných meditačných školách existujú presne definované spôsoby, ako sedieť či držať telo. Každá poloha má svoj zmysel – pomáha udržať pozornosť, stabilitu a otvorenosť. Mnohí z nás však majú fyzické obmedzenia, bolesti chrbta alebo jednoducho iné potreby. A to je v poriadku.

V praxi mindfulness nie je dôležité, ako vyzeráme zvonka, ale či zostávame bdelí. Meditovať môžeme v sede na stoličke, v ľahu, počas chôdze, dokonca aj pri bežných činnostiach. Dôležité je, aby poloha alebo činnosť umožňovala pozornosť a prítomnosť – nie dokonalosť.

Všímavosť nie je o tom, aby sme si na pár minút sadli a „odmeditovali si svoje“. Je o tom, aby sme ju priniesli do bežného života – do rozhovoru, jedenia, počúvania, práce aj oddychu. Aby sme sa učili byť prítomní práve tam, kde sa život skutočne odohráva – tu a teraz.

Ako povedal zenový učiteľ Thich Nhat Hanh v knihe The Miracle of Mindfulness (1975):

„Keď dýchaš a vieš, že dýchaš, si už doma.“

Mýtus 6: Mindfulness je náboženská alebo spirituálna prax

Všímavosť – alebo mindfulness – má svoje korene vo východných kultúrach, predovšetkým v buddhizme, ale aj v taoizme či hinduizme. Praktiky vedomého dýchania, pozorovania mysle a práce s pozornosťou existujú tisíce rokov a boli pôvodne súčasťou duchovných ciest, ktorých cieľom bolo porozumenie sebe a povahe reality.

Niektorí vedci označujú prvé buddhistické texty – ako Satipatthána sutta alebo Abhidhamma – za najstaršie psychologické diela o ľudskej mysli. Opisujú procesy vnímania, pozornosti, emócií a uvedomovania spôsobom, ktorý moderná veda dnes potvrdzuje pomocou neurozobrazovacích štúdií. To, čo bolo pred 2500 rokmi intuitívne pozorované počas meditácie, dnes dokážeme merať v mozgu – napríklad zníženú reaktivitu amygdaly alebo aktiváciu oblastí prefrontálnej kôry.

Z tohto pohľadu je mindfulness mostom medzi starovekou múdrosťou a modernou psychológiou. Dá sa praktizovať úplne sekulárne – ako tréning pozornosti a regulácie emócií – bez akejkoľvek náboženskej viery. Práve preto ju využívajú lekári, psychológovia a vedci po celom svete.

Zároveň je na každom, ako k praxi mindfulness pristupuje. Pre niekoho je to jednoducho spôsob, ako zvládať stres a žiť vedomejšie. Pre iného môže mať aj hlbší, vnútorný rozmer – cestu k väčšiemu pokoju, súcitu a pochopeniu seba. Podstata však zostáva rovnaká: nejde o vieru, ale o skúsenosť – o to, čo môžeme priamo vnímať, precítiť a žiť.

Ako napísal zenový majster Thich Nhat Hanh v knihe The Miracle of Mindfulness (1975):

„Vedomie dychu nepatrí žiadnemu náboženstvu. Je darom, ktorý máme všetci.“

Mýtus 7: Mindfulness je zázračné riešenie na všetko

Mindfulness dnes nájdeme v médiách, firemných programoch aj vo well-being aplikáciách. S rastúcou popularitou sa však často prezentuje ako „zázračný nástroj“, ktorý vyrieši všetko – stres, úzkosť, nespavosť, vzťahy či pracovné problémy. Takéto očakávanie je pochopiteľné, ale nezodpovedá realite.

Mindfulness je účinný, no nie všemocný. Pomáha znižovať stres, úzkosť a depresívne symptómy, zlepšuje spánok a podporuje emočnú stabilitu – potvrdzujú to desiatky vedeckých štúdií. Napríklad výskum publikovaný v JAMA Psychiatry (2022) ukázal, že osem týždňov mindfulness tréningu môže byť rovnako účinné ako liečba escitalopramom pri úzkostných poruchách – s výrazne nižším výskytom vedľajších účinkov.

To však neznamená, že mindfulness nahrádza lieky či terapiu. Je to doplnková (adjuvantná) forma starostlivosti o pscyhické zdravie, ktorá podporuje liečbu, nie ju nahrádza. Pri dlhodobých alebo komplexných problémoch – ako sú depresia, trauma či závislosti – je dôležité vyhľadať odbornú pomoc psychiatra, psychológa alebo terapeuta.

Mindfulness funguje ako nástroj porozumenia a prevencie. Pomáha nám lepšie rozpoznávať stresové reakcie, regulovať emócie a vedomejšie reagovať. No ak sa stane ďalšou formou „sebazáchrany“ bez podpory, môže viesť k frustrácii alebo pocitu zlyhania, keď „to nezaberá“.

Skutočná sila mindfulness nie je v tom, že vyrieši všetko, ale že nám pomáha byť pri tom, čo je – s väčšou jasnosťou, súcitom a schopnosťou vedome sa rozhodovať. Nie je to zázračná pilulka. Je to cesta, ktorá dopĺňa, nie nahrádza odbornú pomoc.

„Mindfulness nás neučí utekať od problémov, ale zostať pri tom, čo je – s väčším pochopením a pokojom.“

Mýtus 8: Na mindfulness treba veľa času alebo je to len módny trend

Často počujeme: „Chcel by som skúsiť mindfulness, ale nemám čas.“ Alebo naopak: „To je len ďalší moderný trend, o pár rokov sa na to zabudne.“ Ani jedno nie je pravda.

Mindfulness nevyžaduje hodiny denne. Je to skôr hygiena mysle – spôsob, ako sa starať o vnútorný priestor rovnako, ako sa staráme o svoje telo. Predstavme si to ako čistenie zubov – len namiesto zubov „čistíme“ svoju myseľ. Nie je to niečo, čo robíme raz za čas, keď už je „zle“. Rovnako ako pri fyzickej hygiene, dôležitá nie je dĺžka, ale pravidelnosť.

Neumývame si zuby raz týždenne hodinu, ale pár minút každý deň. Nie preto, že by sme chceli mať okamžite dokonalý úsmev, ale preto, že vieme, že malé, pravidelné kroky udržiavajú zdravie a čistotu. S mysľou je to rovnaké. Niekoľko minút všímavosti denne – vedomé dýchanie, počúvanie, jedenie, krátke zastavenie – pomáha udržiavať psychickú rovnováhu a nenechať stres prerásť do chaosu.

Pravidelnosť je dôležitá preto, že mozog sa mení opakovanou skúsenosťou. Čím častejšie si všimneme, že sa myseľ zatúlala, a vrátime sa späť, tým viac posilňujeme nervové dráhy spojené s pozornosťou, sebareguláciou a pokojom. Mindfulness tak nie je o výkone, ale o vytváraní priestoru – priestoru, kde môžeme na chvíľu prestať reagovať a jednoducho byť.

A hoci na mindfulness netreba veľa času, vytvoriť si vedome priestor pre seba je jednou znajdôležitejších vecí, ktoré pre seba môžeme urobiť. Nie preto, že by to bolo luxusné, ale preto, že v bežnom zhone často stratíme kontakt sami so sebou. Zastavenie nám umožňuje znova sa nadýchnuť, uvedomiť si, ako sa cítime, a čo naozaj potrebujeme.

Ako hovorí staré buddhistické príslovie:

„Ak máš čas, medituj dvadsať minút denne. Ak ho nemáš, medituj hodinu.“

Znie to ako paradox, ale vystihuje podstatu. Keď cítime, že nemáme čas zastaviť sa, práve vtedy to potrebujeme najviac. Vytvoriť si chvíľu pre seba nie je luxus – je to základ psychického zdravia.

A čo sa týka tvrdenia, že mindfulness je „len trend“ – v skutočnosti ide o prax, ktorá má viac než 2500 rokov tradície a dnes aj pevný vedecký základ. Desiatky štúdií potvrdzujú, že mindfulness znižuje stres, zlepšuje kvalitu spánku, koncentráciu, emočnú stabilitu a dokonca mení štruktúru mozgu – napríklad zvyšuje hustotu sivej hmoty v oblastiach spojených s pozornosťou a sebareguláciou.

To, že sa o mindfulness dnes veľa hovorí, nie je znakom módnosti, ale dôkazom, že ľudia hľadajú funkčné a vedecky overené spôsoby, ako zvládať tlak modernej doby. Mindfulness nie je únik z reality – je to návrat do nej.

Záver

Mindfulness nie je zázrak, ale cesta. Nie je to projekt, ktorý raz dokončíme, ani technika, ktorú robíme „správne“ či „nesprávne“. Je to spôsob, ako sa znova spojiť so sebou, s telom a s tým, čo sa práve deje. Nie preto, aby sme unikli od stresu alebo emócií, ale aby sme sa s nimi naučili žiť vedomejšie – s väčším porozumením, trpezlivosťou a pokojom.

Každý mýtus, ktorý sme rozobrali, ukazuje to isté jadro: že mindfulness nie je výkon, cieľ ani ideálny stav, ale spôsob bytia. Spôsob, ako byť prítomní – v dobrom aj v zlom. Ako sa k sebe vracať, znova a znova, vždy len do tohto okamihu.

Všímavosť je ako tichý priestor uprostred ruchu dňa. Nie je tam preto, aby sme sa v ňom schovali, ale aby sme sa odtiaľ mohli vrátiť späť do života – jasnejší, pokojnejší, viac prepojení so sebou aj s ostatnými.

Dôležité upozornenie

Mindfulness je užitočným nástrojom na podporu psychického a fyzického zdravia a pomáha so zvládaním stresu, avšak nenahrádza odbornú psychoterapeutickú alebo farmakologickú liečbu. Pri dlhodobých a komplexných problémoch je mindfulness doplnkovou (adjuvantnou) praxou, ktorá synergicky napomáha zlepšeniu stavu, no zároveň je dôležité vyhľadať odbornú pomoc psychiatra, psychológa alebo iného zdravotníckeho špecialistu. Včasná intervencia môže byť kľúčová pre vašu dlhodobú pohodu a zdravie.